Důležitost svědomí jako současti sebekontrolních mechanizmů
„A teraz by som chcel hovoriť o človeku vo vás. Lebo je to on, nie božstvo vo vás či trpaslík v hmle, ktorý pozná zločin a trest za zločin.“
Chalíl Džibrán
Výchovou v spoločenstve sme nadobudli znaky kultúrneho jedinca a od kvality výchovy závisí stupeň našej zodpovednosti za svoje konanie. Boli nám vštepené a genetickým kódom prenesené určité hranice a zásady sebakontroly, ktorých udržanie je dôležité pre zachovanie štruktúry spoločnosti. Pri ich absencii dochádza k deštrukcii morálky a chovania jedincov, čo vedie k narúšaniu spoločenských a sociálnych väzieb. My svedomie vnímame len vtedy, keď sa ozýva, keď nesúhlasí s našimi činmi a jeho reakciou je tiché či hlasnejšie ozývanie sa protestného hlasu a volanie po náprave. Keď konáme v súlade s našim svedomím, neuvedomujeme si jeho silu a dosah, pretože vtedy nás neprenasledujú výčitky svedomia a máme kľud v duši. Práve od výsledkov nášho konania závisí výskyt a intenzita výčitiek svedomia, ktoré sú komplexom emocionálnych pocitov v rámci tejto najvyššej formy schopnosti jedinca morálne sa kontrolovať.
V každom prípade ide o nevyhnutnú časť sebakontrolných mechanizmov determinujúcu výsledky nášho konania, samozrejme ak s ním spolupracujeme a jeho usmernenia akceptujeme. Pri riadení sa svedomím je naše konanie oslobodené od hriechu, pretože sa vlastne rozhodujeme podľa našej výchovy, zásad, ktoré nám boli vštepené a ktorých účelnosť je už overená.
Pre lepšie ozrejmenie funkcie svedomia v sebaregulačných mechanizmoch si dovolím citovať vedeckú literatúru v širšom kontexte: „Sebaregulačné vlastnosti osobnosti sú tie vlastnosti, ktorými človek riadi svoje vlastné prežívanie a správanie.“ „Stáva sa tak prostredníctvom mechanizmov sebaregulácie. Patria k nim sebauvedomovanie, sebapoznanie, svedomie, sebakritika a vôľa.“ Aj keď je svedomie veľmi abstraktný pojem, psychológia ho vymedzila veľmi presne, ak sa to vôbec o tak abstraktnom pojme dá povedať: „Svedomie je spontánne vznikajúci vnútorný proces odzrkadľujúci konflikt medzi zvnútornenými mravnými zásadami človeka a jeho aktuálnym správaním, konaním. Svedomie vymedzuje človeku hranice medzi tým, čo možno a treba robiť a tým, čo sa nemôže, nemá alebo nesmie robiť. Svedomie je zvnútornený systém zákazov a príkazov spoločnosti, v ktorej človek žije.“
Fungovanie svedomia je u všetkých ľudí rovnaké, avšak reakcia odzrkadľujúca konkrétne správanie alꗬÁIЅ န¿ က Ѐ 㝤
橢橢뎲뎲 Ѕ 䘀 � � ៤ ǎ ? ? ? ] Ȉ Ȉ 4 ȼ ( ː ː ː ͐ ϴ ઌ ઌ ઌ ઌ
ઘ ݄ ቨ ૈ ૈ ૈ ૈ ૈ ண ண ண ᆩ ᆫ ᆫ ᆫ ᆫ ᆫ ᆫ $ ጞ Ǵ ᔒ d ᇏ ™ ː ண ண ண ண ண ᇏ vykonali, alebo z dlhodobého hľadiska po sebakritickom zhodnotení našich vlastností, napríklad ak konáme impulzívne, sme leniví, závistliví a vidíme, ako ľuďom ubližujeme našim správaním. Naše vôľové vlastnosti nás majú doviesť a prinútiť k účinnej sebanáprave, aby sa svedomie nestalo väzením a mučiarňou, ale poháňalo nás k uskutočneniu reforiem v našom správaní sa alebo náprave našich chýb. Svedomie a jeho procesy sa odohrávajú iba vo vnútri jedinca, v jeho duševne, a nikto do jeho procesov nemôže zasiahnuť. Ale sebakritika, ktorá nasleduje neskôr ako naša reakcia na hlas svedomia je veľmi dôležitá pre skorú nápravu, aby mravná očista, ktorá je cieľom činnosti svedomia, bola úspešná. Pri absencii väzieb medzi zložkami sebakontrolných mechanizmov si hlas svedomia jednoducho nemusíme všímať, to závisí od našej vôľovej dispozície a vlastností: „Vôľa je proces cieľavedomého a zámerného sebaovládania a sebariadenia a predstavuje vrcholný orgán sebaregulácie. Významnú úlohu pritom majú také vôľové vlastnosti ako cieľavedomosť, zásadovosť, vytrvalosť, rozhodnosť, sebaovládanie, samostatnosť, iniciatívnosť.“ Človek s pevnou vôľou, ktorá je súhrnom jeho kladných vôľových vlastností, by mal byť dostatočne silný na nápravu svojich chýb a spoluprácu so svojim svedomím. Svedomie nemôže byť kontrolované verejne, je iba čisto záležitosťou konkrétneho jedinca. Pri narušení špecifického spojenia racionálneho a citového v morálnom vedomí sa človek stáva asociálom. Ten je potom kvôli svojim činom a správaniu postupne vylučovaný zo spoločnosti, pretože nekoná podľa všeobecne platných noriem morálneho správania, nemá vlastnú dôstojnosť, znižuje sa jeho spoločenská cena. „V riešení morálnych konfliktov morálny subjekt spravidla uprednostňuje hlas svedomia, potrebu zachovať si svoju ľudskú dôstojnosť.“ A tak by sme mohli zadefinovať determináciu svedomia okolím, tlakom spoločnosti či verejnej mienky. Avšak spoločenské okolie nie je oboznámené s konaním, vidí iba jeho výsledky. Svedomie naberá na dôležitosti najmä tam, kde je konanie skryté a je predpoklad jeho utajenia, je garantom morálneho chovania. Avšak mimo spoločnosti by stratilo svoj význam. „Svedomie núti človeka, aby svojim konaním nielen získaval úctu, ale mal zmysel pre česť a dôstojnosť.“ A toto je možné len v spoločenskom kontexte, pretože musí byť aj niekto, kto tieto vlastnosti posúdi a ocení. Sloboda nášho konania nám teraz prichádza čiastočne obmedzená, keď existuje niečo, čo nám podvedome určuje správnosť nášho konania. Ale ide zase len o stupeň rozvinutia svedomia a jeho akceptácie jedincom. Sloboda nám potom už len bude pomáhať pri správnosti nášho konania. „Keď už máme jasno vo svedomí, potom naša sloboda má rozhodnúť a konať.“
Použitá literatúra:
1. Kolektív autorov: Filozofický slovník. Praha 1981, str. 459.
2. Marrou, H. I.: Teológia dejín. Trnava 1997, str. 239, 240.
3. Vajda, J.: Etika. Nitra 1993, str. 21, 67.
4. Světlý, J.: Morálka a současnost. Praha 1985, str. 109.
5. Štefanovič, J.: Psychológia. Bratislava 1977, str. 228-230.
PŘIDEJTE SVŮJ REFERÁT
Tisknout -
Poslat(@) -
Uložit->Moje referáty -
Přidat referát